Symfónia v architektúre

Práve ste dokončili niekoľko zaujímavých interiérov v centre Bratislavy... 

 J.T.: Je pravda, že momentálne venujeme najviac času práve interiérom veľkometrážnych bytov v Starom meste, respektíve v centre a širšom centre Bratislavy. Sú rôzneho charakteru: od moderných cez ľahké retro až po tie, v ktorých dochádza k harmonickému skĺbeniu moderných prvkov s tými štýlovými. V konečnom dôsledku je úplne jedno, čo robíme. Vždy sa snažíme uchopiť priestor od A po Z, teda urobiť ho na kľúč.

Počas dlhoročnej praxe máte aj negatívne skúsenosti... Možno sa veci – nie vašou vinou – diali inak, ako ste si predstavovali. Akým spôsobom sa vyrovnávate s  „prehrami“, proti ktorým ste bezmocní?

B.L.: Človek stále rozmýšľa, kde a prečo nastal problém, snaží sa analyzovať situáciu. Architektúra si vyžaduje celého človeka, často je to práca 24/7. Bohužiaľ, architekt má v našej spoločnosti ešte stále veľmi ťažkú pozíciu. 

P.K.: Snažíme sa poučiť z negatívnych skúseností. Všetko zlé je na niečo dobré. Len kvalitnou prácou dokážeme, že vieme robiť výbornú architektúru. Ako architekti máme šancu tvoriť kultúru prostredia. To je veľká výzva, najmä v dnešnej dobe. Robíme to ako najlepšie vieme.  Za všetkým, čo sme do dnešného dňa zrealizovali v tej-ktorej dobe, za podmienok, ktoré sme mali, si stojíme. Bohužiaľ, celkový výsledok nie vždy závisí len od nás. To si mnohí neuvedomujú. Ovplyvniť to však nevieme. Tak, ako sa učí architekt komunikovať napríklad s investorom, mal by sa aj investor naučiť komunikovať s architektom. 

P.K.: Ak sa stane na stavbe niečo zlé, ľudia si to pamätajú intenzívnejšie a dlhšie... Na dobré sa, bohužiaľ, rýchlo zabúda... Treba si uvedomiť, že aj stavba má svoju postupnosť krokov, že aj tam sa veci vyvíjajú, že aj ona žije svojím životom... Stavba je živý proces. Samozrejme, aj z našej strany nastane chyba, vieme si ju priznať. Som presvedčený, že každý z nás vyvinie maximálne úsilie, aby doviedol projekt do úspešného konca. Vždy! 

Myslíte si, že klienti vedia, čo môžu očakávať od architekta?

J.T.:  Vedieť uchopiť vzťah k jej samotnej realizácií je veľmi podstatné…

P.K.: Primárne si mnohí ľudia architektúru nevážia. A to je smutné. Nevážia si kultúru bývania, prostredie okolo seba. To sa následne odráža v komunikácii. Niektorí investori majú pocit, že ťa počas práce pre nich vlastnia. 

B.L.: Často si nevážia službu, ktorú im architekti dávajú. Teraz máme klientov, ktorí hovoria: „Necháme vám voľnú ruku, je to predsa vaša práca, vy ste architekti. Najali sme si vás preto, lebo vám dôverujeme. My projektovať nebudeme, od toho ste tu vy. Navrhujte, vymýšľajte, my povieme len áno alebo nie!“ 

J.T.: A to je práve ten problém: mnohí klienti majú tendenciu projektovať. Keď idem ku kaderníkovi, nestarám sa do jeho práce, zubárovi nevytrhávam vŕtačku s obavou, či dobre vŕta, ani sa nesnažím radiť automechanikovi pri jeho práci... Nemôžeme robiť všetci všetko, každý nech sa venuje stopercentne tomu, v čom je dobrý. A naša parketa je architektúra. Je dôležité pochopiť, že je to náročný proces s množstvom vstupov z rôznych oblastí od investora cez statika až po dodávateľa stavby. Tvorí sa vo veľmi zložitých podmienkach a dosiahnuť dobrý výsledok je veľmi náročné. 

B.L.: Navyše, slovenskí klienti akoby primárne nedôverovali architektovi. A ak investor nie je ochotný prijať názory architekta, ktorý ich, samozrejme, nesmie zaťato presadzovať, nevznikne dobré dielo. 

Kde podľa vás táto nedôvera pramení?

J.T.: Pravdepodobne vychádza z našej minulosti. Možno to je socializmom, ktorým sme si prešli a v ktorom sme si museli všetko robiť svojpomocne...  Čo Slovák to inštalatér, čo Slovák to architekt... Ale na to sa nemôžeme donekonečna vyhovárať!

B.L.: Je to tradícia.

Čo vás drží nad vodou?

P.K.: Deti a občas manželka.

J.T.: Mňa manželka stále drží nad vodou...

B.L.: Mňa tá pneumatika, ktorú mám na bruchu...

J.T.: Teraz vážne: tie pekne práce, ktoré robíme, investori, ktorí nám dávajú dôveru... 

A čo dobrý interiér rozhodne musí mať?

B.L.: Gule. 

J.T.: Musí byť predovšetkým funkčný. A vo svojej prapodstate jednoduchý. 

B.L.: A mať ducha toho človeka. Mal by mať náš rukopis, ale musí predovšetkým vyhovovať požiadavkám investora. 

J.T.: Interiér by mal byť v rámci tvojho podvedomia príjemný, osobný, nevtieravý...mal by mať svojho ducha v príjemnom šate... Mal by v tebe vyvolať pozitívne pocity, harmóniu...

B.L.: Aj rustikálny interiér môže mať svoju elegantnú krásu, skvelú atmosféru...

Dôležité je, aby mal ten priestor funkčný obsah, nielen atraktívny obal. A to je, bohužiaľ, tendencia dnešnej doby.

Akú úlohu zohráva architektúra v spoločnosti?

P.K.: Väčšiu, akú si ľudia uvedomujú... 

B.L.: Bohužiaľ, pre mnohých neviditeľnú. 

J.T.:  Možno si ju reálne neuvedomujú, ale ona ich silne podvedome ovplyvňuje.

Vidíte odraz charakteru investora v priestore, ktorý mu robíte?

B.L.: Je vidieť rozdiel medzi klientom, ktorý žil v paneláku, a tým, ktorý mal vlastnú detskú izbu a matrózové šaty. Otlačok, ako si vyrastal, a v čom, si nesieš so sebou celý život. 

J.T.: Interiérom personalizujeme investorove požiadavky...

B.L.: My hľadáme jeho noty, a potom z nich skladáme našu symfóniu...  Počúvaš jeho slová, ale píšeš svoju knihu...

Čo pre vás znamená domov?

B.L.: Miesto, kde nespím kvôli klientom. 

J.T.: Moja krásna žena a nádherný syn.

Oplatí sa podľa vás investovať do architekta?

B.L.: Ako komu! Tomu, kto ti verí, áno. Tomu, kto ti neverí, nepomôže ani architekt. 

Ideálny investor...

B.L.: Taký, ktorý ti dá voľnú ruku, dôveru... a fakt to nie je o peniazoch, v prvom rade musí byť vzťah medzi nami príjemný... 

Najväčšie faux pas v interiéri...

B.L.: Jednoznačne použiť „fejk“. To je ako mať fejkovú kabelku, oblečenie... buď na to nemám a skúsim inú cestu, alebo to nerobím vôbec. Nie všetky skvelé interiéry musia byť drahé. Nie každý interiér musí mať drahé ikony, značky. Je veľa lowcostových interiérov, ktoré majú v sebe kus vtipu, originality, skvelú atmosféru, prepracovanosť, nadčasovosť, pútajú pozornosť nevtieravým spôsobom… 

Má architektúra na Slovensku dostatočnú podporu?

P.K.: Zlepšuje sa to. Už to začína byť určitý spoločenský status...

B.L.: Architektúra  je však stále viac hanená ako chválená, ľudia jej stále nedôverujú. Jej spoločenský význam sa presadzuje ťažko. Ľudia sa tu stále trápia, vidia pohár skôr napoly prázdny ako plný... a hlavne sa boja prejavu, akéhokoľvek, nevedia reagovať. Spontánnosť im nič nehovorí. Naozaj mám rád, keď ľudia reagujú, či už kladne alebo záporne. Hneď sa s nimi inak spolupracuje. To ako keby si prišla k zubárovi a on by sa ťa spýtal, či to bolí. Ty mu odpovieš, že nevieš, tak čo on, chudák s tebou... Nevedieť je hotová katastrofa! Potrebujeme reakciu! Netreba sa báť vyjadriť svoje sny, túžby a pocity. To nie je hanba. 

P.K.: Veď my sme spolu v podstate niekoľko mesiacov vo veľmi intenzívnom vzťahu. Každý vzťah má horšie i lepšie obdobia. Všetko je však o komunikácii. Architektúru nepredávaš ako teplé rožky! Je to dlhodobý proces, ktorý má svoje jasné pravidlá a krokovú postupnosť.